Architekt Vladimír Sekera z ateliéru Beionde sa cíti byť viac tentokrát ako umelec. Už počas štúdia mal na architektúru odlišný pohľad ako väčšina jeho kolegov. Určitý čas dokonca pochyboval, či sa na túto profesiu hodí. Teraz je presvedčený, že je to presne naopak a že jeho odlišný prístup k architektúre môže byť pre klienta extrémnou pridanou hodnotou. Ten totiž výrazne prekračuje hranice architektúry a inklinuje skôr k psychológii a neurovede.
Ako by ste opísali svoj vzťah k architektúre?
Architektúru vnímam ako multidisciplinárny obor, ktorý zahŕňa v sebe zložky, ako sú psychológia, sociológia, fyziológia a mnohé ďalšie disciplíny. Navyše ich považujem za výrazne dôležitejšie ako samotné umenie. Samozrejme, čo sa týka estetiky ako takej, je nepochybne dôležitá. Určite nevypustíme vec, ktorá nie je estetická. Ale náš prístup je rozšírený za hranicu architektúry. Súčasťou našej práce je integrácia psychologických či iných faktorov, vďaka ktorým vieme posunúť priestor na úroveň, ktorá pomôže človeku byť lepším. Chceme, aby priestory, ktoré navrhneme, prirodzene podporovali dobré stránky ľudí a posúvali ich dopredu.
Znamená to, že vy ako architekt študujete ľudí, aby ste pochopili, aké fyzické prostredie ich môže najlepšie podporovať?
Snažím sa porozumieť tomu, kto – ako ľudia – naozaj sme, ako sme sa evolučne vyvinuli a ako preto fungujeme a tomu prispôsobiť návrhy priestorov. Dobrým príkladom je napríklad spálňa. Dnes už veľmi dobre vieme, aká je úloha svetla v cirkadiánnom rytme a ako sa vplyvom osvetlenia mení napríklad hladina rôznych hormónov v tele. Rovnako vieme, ako by malo fungovať vetranie, že ideálne je spať v miestnosti, ktorá má o pár stupňov menej, pretože ľudské telo najlepšie zaspáva, keď sa o pár stupňov ochladí. A takýchto fyziologických a psychologických aspektov je veľa v každej schéme ľudskej činnosti a neustále sa objavujú nové. To predstavuje obrovský potenciál na to, aby sme pomáhali priestor dizajnovať tak, aby bol funkčnejší a prospešnejší.
Spomenuli ste presvetlenie či výmenu vzduchu. Je tých atribútov, ktoré dokážu priestor posunúť, viac?
Už len samotná dimenzia. Tým, že sme evolučne trávili čas v priestore, ktorý bol takmer nekonečný, necítime sa dobre v miestnosti, ktorá je príliš malá. Nie je to v súlade s tým, na čo je náš mozog zvyknutý. Osobitnou témou je napríklad zeleň, na ktorú sme sa státisíce rokov pozerali. Preto vytvoriť interiér bez zelene a výhľadu do záhrady, nie je zdravé.
Nie je to ale do veľkej miery hlavne ekonomická otázka? Je predsa nereálne, aby sme všetci žili v bytoch s veľkolepými výmerami alebo v domoch so záhradou.
Samozrejme, do veľkej miery je to aj ekonomická otázka. Ale aj v menšom byte môžete mať v obývačke veľké okno s výhľadom do zeleného átria. Je to hneď iný pocit, ako keď tam dáte štvorcové okienko s rozmermi 120 cm x 120 cm.
Vašimi klientmi sú nielen súkromní investori, ale aj firmy. Ako konkrétne môžu architekti navrhnúť napríklad kancelárske priestory v súlade s týmito princípmi?
Najdôležitejšie je spoznať potreby konkrétneho človeka alebo firmy a premietnuť ich do návrhu tak, aby vznikol priestor, kde sa človek môže zlepšovať. Možností, ako to dosiahnuť pri korporátnych klientoch, je veľa. Môžete napríklad umiestniť toalety o poschodie vyššie, čím nepriamo „donútite“ zamestnancov firmy vyjsť denne o päťdesiat či sto schodov viac. Vďaka tomu úplne nevedomky spália v priebehu roka toľko kalórií, že to už naozaj môžeme považovať za zdraviu prospešné. Architektúrou vieme ovplyvniť to, že ľudia budú zdravší, produktívnejší, budú sa viac hýbať alebo vzájomne komunikovať. Tie zmeny sú jednoduché, ale fungujú.
Mám dojem, že teraz je trend skôr opačný. Máme kancelárie, kde je stále ideálna teplota, neustály prísun čerstvého vzduchu, všetko je presne naprogramované…
Do veľkej miery sme si zvykli na „ideálne“ priestory, ktoré pre naše telo nie sú záťažou. Ale to sú paradoxne priestory, ktoré nie sú pre nás úplne prospešné. Lebo pokiaľ telo nemá podnety na zlepšovanie, začne stagnovať. S tým potom súvisia rôzne civilizačné choroby. Ale my ako architekti to máme v rukách. Dokážeme priestory dizajnovať tak, aby sme čiastočne eliminovali takéto vstupy a ľudí nenásilným spôsobom smerovali k tomu, aby viedli zdravší životný štýl. Toto sa snažíme preniesť aj do projektov, ktoré realizujeme.
Ateliér Beionde stojí aj za návrhom administratívnych priestorov skupiny Proxenta, ktoré sa uchádzali o ocenenie Office roka. Zakomponovali ste do týchto priestorov aj niektorý zo spomenutých princípov?
Na začiatku sme dôkladne analyzovali potreby Proxenty s cieľom pochopiť, ako firma funguje, ako fungujú jednotlivé oddelenia a dať im adekvátne, ergonomicky spracované pracoviská, ušité na mieru potrebám konkrétnych zamestnancov. Proxenta od nás zároveň požadovala, aby nové priestory zamestnancov spájali. Túto požiadavku sme pretavili do návrhu administratívnych priestorov s niekoľkými väčšími kanceláriami a centrálnou zónou s kuchynkou, barom a sedením, ktorá má slúžiť ako miesto pre neformálnu komunikáciu alebo aj na prácu v uvoľnenej atmosfére. My ako architekti nevieme donútiť zamestnancov firmy, aby sa medzi sebou viac stretávali a komunikovali, ale vieme vytvoriť priestory, ktoré túto interakciu umožnia, čím napomáhame vytvárať firemnú kultúru.
Čo radšej navrhujete, verejné alebo súkromné zákazky, budovy alebo interiéry?
Najradšej navrhujem rodinné domy, hoci je to, paradoxne, najnáročnejšia časť práce. S klientom musíte nadviazať hlboký vzťah, aby ste pochopili nielen jeho potreby a predstavy, ale aj hodnoty, motivácie, to, čo je pre neho skutočne dôležité. Toto ale nie je možné, pokiaľ medzi vami nefunguje chémia. Iba vtedy dokážete ísť skutočne do hĺbky. Klient sa tiež viac dokáže stotožniť s vašimi myšlienkami a nápadmi, ktoré by ho inak nenapadli. A z tejto vzájomnej symbiózy potom vznikne dielo, ktoré je jedinečné. A nemyslím teraz jedinečné iba z pohľadu architektúry, ale predovšetkým z pohľadu klienta. Keď sa realizácia podarí a klientovi sa v dome dobre býva, je to pre mňa veľké zadosťučinenie.
Máte vlastný rukopis, niečo, čím sú vaše projekty charakteristické?
Máme radi, keď je rodinný dom scénograficky navrhnutý. Potom má v ňom majiteľ pocit, že stále zažíva niečo nové, objavuje nové detaily, hoci v ňom už býva desať rokov. Snažíme sa prísť na to, odkiaľ sú najkrajšie výhľady, kde zapadá slnko, programovane navrhujeme priehľady, ktoré sa neustále menia. Príkladom môže byť okno umiestnené na schodisku, ktoré je zamerané na nejaký strom v záhrade. Ten sa vplyvom počasia či ročných období mení a vy kedykoľvek, keď idete po schodisku, sa na ten strom pozriete a vždy je ten obraz trošku iný. Takýchto „detailov“ sa snažíme do návrhu zakomponovať čo najviac, aby trajektória života v tom dome bola čo najviac zážitková.
Už od detstva ste túžili byť architekt?
Ako malý chlapec som chcel byť pilot, asi ako každý druhý chlapec (smiech). Ale vždy som veľmi rád kreslil, neskôr som prepadol modelárstvu. Rodičia si všimli môj talent, a tak ma prihlásili do ľudovej školy umenia, kde som sa zdokonaľoval v kreslení. Predstavy o architektúre sa zreálňovali až neskôr, ku koncu strednej školy. Štúdium architektúry ma veľmi bavilo, hoci som sa medzi spolužiakmi vždy cítil tak trochu ako „outsider“. A to mi vlastne zostalo doteraz pri pohľade na súčasnú mainstreamovú architektúru.
To znie až rebelsky. Zaujímal by ma napríklad váš názor na kolegov, architektov.
Vnímam to tak, že existuje na Slovensku pár veľmi dobrých ateliérov, aj v rámci konkurencie pár veľmi dobrých architektov. Ale v globále si myslím, že slovenská architektúra zamrzla pred desiatimi rokmi a teraz sa už iba recyklujú veci, ktoré sú vo zvyšku sveta prežité a ktoré podľa mňa nie sú správne. Dôraz na čistotu materiálu, filozofie, ktoré prinášajú interiéry, síce pohladia ego architekta a možno za to dostane aj ocenenie CEZAAR, ale bývať v nich by som nechcel.
Koho teda odporúčate sledovať, alebo kto vás inšpiruje?
Systematicky sledujem tvorbu veľkých svetových architektov, ale nevnímam ich ako modly. Vo všeobecnosti ma viac ako samotná architektúra zaujímajú veci okolo toho, napríklad to, ako konkrétne dielo vplýva na človeka alebo spoločnosť. Každá stavba je koniec koncov súčasťou nejakého miesta či krajiny, ktorú určitým spôsobom ovplyvňuje. Samozrejme, aj ja konzumujem rôzne vizuály a ak ma dielo zaujme, rád si o projekte naštudujem viac. Každé dielo je totiž komplexná vec, vyvíja sa v špecifických podmienkach a finálna vizualizácia alebo fotografia je možno 1 % obsahu. Kvalitná architektúra je vždy o symbióze naozaj špičkového architekta, dobrého investora, inžinierskeho tímu, vybojovania si dobrých podmienok voči štátnym orgánom a ďalších vstupov. Je preto veľmi ťažké hodnotiť len architektúru, pokiaľ, samozrejme, nie som kritik a neživým sa tým. Ale aj tá kritika by do veľkej miery ostala len v estetickej rovine, čo je pri architektúre veľmi málo, pretože vstupov, ktoré majú zásadný vplyv na výslednú formu, je veľa. Normy, vyhlášky, územné plány, to všetko má obrovský vplyv na to, ako architektúra vyzerá, že zostať v 21. storočí iba pri hodnotení toho, či sa mi dielo páči alebo nepáči, je vytrhnuté z kontextu.
Chcete povedať, že nemôžeme hodnotiť, či sa nám konkrétne architektonické dielo páči alebo nepáči?
Zúženie na páči alebo nepáči je ľudské a prirodzené, ale prijateľné maximálne u laika, ktorý architektúru konzumuje. Ale v rámci odbornej verejnosti aj širšieho kontextu považujem takéto zjednodušenie za vážny prešľap.
Keďže máte na konte aj niekoľko väčších projektov, asi sa s hodnotením vašej práce stretávate pravidelne. Pre Proxentu ste navrhli projekt Kesselbauer, ktorý je v lukratívnej lokalite, prakticky v centre mesta, v blízkosti Prezidentského paláca. Denne okolo objektu prejdú stovky áut a chodcov, či už Bratislavčanov, ale aj turistov.
Kesselbauer sme prevzali až po územnom rozhodnutí, a tak sme mali už pomerne oklieštené možnosti, ako s ním ďalej pracovať. Myslím si, že urbanisticky sa hádam ani nedal urobiť lepšie. Je citlivo vsadený do uličnej čiary a mám dojem, že hoci sa jedná o novostavbu, ľudia ho už prestali vnímať. A to je v rámci urbanistického bloku dôležité, pokiaľ, samozrejme, nie je vaším cieľom urobiť niečo extravagantné. Som presvedčený o tom, že svojím vzhľadom, funkciou aj štandardom je Kesselbauer adekvátny výnimočnej lokalite, v ktorej sa nachádza.
Kesselbauer je prvý väčší projekt, ktorý ste v rámci ateliéru riešili. Čo vás táto spolupráca naučila?
Vďaka tomuto projektu sme sa z malého ateliéru transformovali na ateliér, v ktorom si trúfame zvládnuť akúkoľvek výzvu. Som vďačný za príležitosť a dôveru, ktorej sa nám od Proxenty dostalo a zároveň som hrdý na náš tím, že sme tento projekt zvládli. Teraz sa už nebojím povedať, že ako tím vieme robiť aj veľké projekty a vieme ich robiť dobre.
Vladimír Sekera
Majiteľ a výkonný riaditeľ architektonického ateliéru Beionde. Inžiniersky titul získal na Fakulte architektúry STU v roku 2007, kde neskôr pokračoval aj v doktorandskom štúdiu. Už počas štúdia pracoval v jednej z najväčších stredoeurópskych architektonických a projekčných kancelárií, kde získal prax na množstve projektov všetkých mierok, od interiéru až po urbanizmus. Popritom sa venoval vlastným projektom, čo vyústilo do založenia architektonického ateliéru Puzzlebox s ďalšími partnermi. Ten po úspešnom rebrandingu v roku 2017 zmenil svoj názov na Beionde.
