Ženy už dobyli mnohé oblasti biznisu, no vo financiách je ich stále málo. Výnimkou je Elena Kohútiková. Stála pri zrode Národnej banky Slovenska, pri príchode eura a roky sa venuje podpore žien. Chcela by ich vidieť viac v riadiacich funkciách, v parlamente i v oblasti financií. Rozprávali sme sa spolu o jej láske k ekonómii, o ženách a ich chýbajúcej odvahe pýtať si vyšší plat, či meniť svet.
Pojmy investície, úroky, inflácia patria do sveta mužov. Nezainteresovaná žena sa ich častokrát zľakne. Platí to podľa vás aj dnes? Ako ste sa vy ocitli vo svete financií?
Veľmi jednoducho. Moji rodičia rozhodli, že pôjdem na strednú ekonomickú školu, z ktorej sa vtedy dalo pokračovať len na vysokú školu ekonomickú. Vyštudovala som financie a venovala sa menovej politike. A pritom som ekonómiu najskôr vôbec nemala rada. Myslím, že mnoho žien to vníma podobne. Práve preto, že nikdy nechceli hlbšie preniknúť do tohto sveta. Keď vkĺznete hlbšie, zistíte, že ekonómia aj financie sú živý organizmus a veľmi zaujímavý. Podľa mňa ide skôr o obavu z niečoho veľmi neznámeho, z niečoho, čo nie som schopná pochopiť, a preto sa do danej oblasti nepustím. A pritom sa nejedná o medicínu, ani chirurgiu. S peniazmi žijeme všetci. Či sme lekári, či učitelia, záhradníci alebo zvárači, nejaké ekonomické minimum by sme mali ovládať. Lebo ekonómia zasahuje každého z nás. A v tom je úžasná. Na jednej strane ovplyvňuje ona nás, na druhej strane my ju. Zoberte si napríklad, že niekto povie: ”Toto je úžasná investícia.” A zrazu tam začnú investovať všetci. On ovplyvnil ich a oni svojím správaním potom vplývajú na vývoj danej investície. A rovnako je to aj s ekonómiou, menovou politikou, s infláciou. So všetkým. My v mnohom dokážeme ovplyvniť aj samotnú infláciu. Jednotlivci aj podnikatelia. Pretože, keď očakávame napríklad, že inflácia bude vyššia, už ju dáme do našich cien, zohľadníme ju vo všetkom a inflácia nakoniec vyššia bude.
Čiže naše očakávania vedia veľmi veľa zmeniť aj do budúcnosti. Keď by som dnešné rozhodnutie urobila o päť rokov, výsledok bude pravdepodobne úplne iný. Ale chirurg, či operuje slepé črevo dnes, alebo o päť rokov, výsledok je vždy rovnaký. Akurát môže mať lepší prístroj, modernejšiu technológiu, no princíp zostáva ten istý. Lenže ak dnes zdvihnete úrokové sadzby, môže to mať úplne inú odozvu v ekonomike, ako keď ich zdvihnete o päť rokov. Lebo ekonómia je živý organizmus a mení sa. Mení sa každým dňom aj našimi rozhodnutiami, našimi postojmi.
Znamená to, že nie je možné vidieť dopredu, čo sa stane?
Nie. Myslím si, že ostatné štyri roky boli exemplárnym príkladom, ako sa môžu naše očakávania a predstavy o ekonomickom vývoji meniť, či už z dôvodu Covidu, alebo vojny na Ukrajine. To sú fakty, s ktorými nedokážeme dnes pracovať, lebo nevieme, čo bude. My, samozrejme, vývoj nejako naplánujeme, no príde pandémia, niečo úplne mimoekonomické a odrazu ekonomicky ovplyvní každého. A nikto to nedokázal prognózovať.
Čítala som váš rozhovor v SME, kde ste povedali, že žijeme najťažšie obdobie, aké si v histórii Slovenska pamätáte… Napadol mi hneď výrok môjho obľúbeného investora Warrena Buffetta: “Zlé správy sú najlepším priateľom investora.” Prináša náročná situácia, ktorú žijeme, podľa vás príležitosti, ktoré v štandardných časoch neboli?
Žijeme najťažšiu dobu, to je fakt. A rovnako je pravdou, že žijeme najdynamickejšie časy z hľadiska inovácií. Ak ľudia žijú osobne ťažkú dobu, to ešte neznamená, že ju žijeme ekonomicky. V krátkom čase sme prešli v školách i v pracovnom prostredí na online, 95 % ľudí v obchode neplatí hotovosťou, ale kartou či aplikáciou. To sú zásadné zmeny, ktoré krízové situácie prinášajú. A inovácie v sebe nesú ďalšie možnosti. Pri normálnom vývoji by tieto veci trvali možno 20 rokov, no vďaka kríze sme preradili na iný rýchlostný stupeň veľmi expresne. Každá kríza prináša nové príležitosti a novú kvalitu života aj ekonomiky. A toto je presne to, čo nás ekonómov láka. Ako sa všetko pohne. No osobne je to asi najťažšie obdobie, ktorým som za 70 rokov života prechádzala. Aj z pohľadu určitého šoku, čo môže jeden vírus urobiť s celým svetom.
Doteraz sme o podobných situáciách čítali len vo fantasy knihách, alebo sme ich videli vo filmoch. A rovnako som si nemyslela, že vedľa, v susednej krajine, bude vojna. Ide o veci, ktoré sme si do našich predstáv, plánov nikdy nedávali. Ani do osobných, ani ekonomických či investičných. Dávali sme si do nich riziko ochorenia, alebo poisťovali dom, no nikomu z nás ani nenapadlo, že odrazu sa zastaví celý svet a my zostaneme doma a ak budeme chcieť byť v kontakte, budeme nútení prejsť na úplne iné formy komunikácie, technologicky vyspelejšie a posunieme sa zásadným krokom vpred. Zmení sa systém práce. Práca z domu, čo bol kedysi luxus, je dnes všedným štandardom.
Každá kríza prináša nové príležitosti a novú kvalitu života aj ekonomiky.
Ako vnímate home office ako líderka?
Home office navrhujem fázovať tak, aby sme nezabili tvorivosť tímu. Som zo starej školy a myslím si, že výhodou priameho kontaktu a osobných stretnutí je, že poskytujú živnú pôdu pre nové myšlienky. Na druhej strane možnosť zostať pár dní v mesiaci doma a pracovať online ocenia hlavne ženy, keďže im hybridná forma práce pomáha lepšie vybalansovať pracovný a súkromný život.
Najmä, ak majú menšie deti. Ale nič by sa nemalo preháňať. Ani veľa home officu nemusí byť celkom zdravé pre rozvoj človeka a sama viem, že keď mám online meetingy, mnoho vecí nepoviem. Lebo rozprávate do priestoru, kde vidíte skratky mien, málokedy aj tváre a poviete si, radšej to nechám tak. Ale keď sedíte spolu a diskutujete, veľa vecí vám napadne na mieste. Poviete: “Skúsme to, či ono,” ľudia sa chytia, vyjadria sa aj ostatní… Tvorivosť je dôležitá, a preto sa musíme stretávať. Pre niektoré profesie je úplne jedno, či ste doma, alebo kdekoľvek, no pre tvorivosť nie. A my chceme, aby náš národ bol tvorivý, aby premýšľal, aby sme boli inovatívnejší, vedeli kriticky myslieť. A častokrát na osobných stretnutiach rýchlejšie prijímame aj rozhodnutia. Home office je nová disciplína. Učíme sa, ako ju uchopiť, aby nám neunikali idey, aby sme neprišli o inovatívnosť a komunikáciu s kolegami. Tento liek treba vedieť správne dávkovať.
Stáli ste pri vzniku Národnej banky Slovenska (NBS). Zaujímalo by ma, aká bola vaša vízia vtedy a či ju, podľa vás, NBS splnila. A ak áno, do akej miery. Najmä pokiaľ ide o investovanie vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa.
Národná banka bola najprv menovou inštitúciou, tam je cieľ splnený. Stali sme sa členom eurozóny, máme euro a myslím si, že príbeh slovenskej koruny bol úspešný, hoci nie jednoduchý. Aj jej sobáš s eurom bol veľmi efektívny. Po tejto stránke NBS naozaj urobila maximum. Ďalšou oblasťou je zodpovednosť za stabilitu bankového sektora. Na začiatku to bola divoká jazda, viacero bánk skrachovalo, ale postupne sa bankový sektor stabilizoval a od roku 2000, keď sa začal privatizovať silnými zahraničnými bankovými domami, funguje štandardne. Sektor je stabilný a aj dôvera je veľmi silná.
Potom vznikla otázka, ako stabilizovať nebankový sektor zameraný na vysoké úroky. Úloha naučiť ľudí, že vysoký úrok rovná sa vyšší risk, nižší úrok zase nižší risk. A oni sa trochu naučili posudzovať rizikovosť investície, kam peniaze dajú. Tretia úloha, ktorá pripadá NBS, je ochrana spotrebiteľa. Je to nové zadanie centrálnej banky a nie všetky centrálne banky v iných krajinách ho majú. Nie je to štandardná činnosť regulovaná ECB. Veľa bude záležať od toho, nakoľko bude mať národná banka cit na to, aby uchopila obidve strany mince. Na jednej strane pohľad poskytovateľa služby (či už investičná služba, alebo úver) a na druhej ochranu spotrebiteľa. Tu si NBS uvedomila, že žiaden spotrebiteľ nemôže byť ochránený na 100 %. Vždy existuje aj riziko, ktoré musí spotrebiteľ niesť.
Otázka je, čo robiť, aby sa dokázal správne rozhodnúť a vyvaroval sa chybných krokov. A to je aj dnes výzva pre NBS, pre celý finančný sektor, aj pre obyvateľov. Vidíme, že sa stále objavujú nové podvodné schémy a ľudia im ešte dokážu uveriť. Napriek tomu, že ide o veci výrazne komunikované aj v masmédiách. Ľudia stále dokážu byť naivní. Toto je, myslím si, najdlhšia a najťažšia úloha – vychovať spotrebiteľa tak, aby chápal, že má zodpovednosť za narábanie so svojimi financiami a nečakal, že ho vždy niekto bude úplne chrániť.
Pozerala som si zloženie bankovej rady, opäť samí chlapi. Prečo?
Neviem. Nominácie robí vláda alebo guvernér. Sama som z toho sklamaná. Som presvedčená, že ženy patria na najvyššie pozície, máme vzdelané a šikovné ženy, no niekedy sa nevedia predať´.
Je možné s tým niečo urobiť?
Roky mentorujem ženy a aj keď to nie je populárne, tvrdím, že keď chceme, aby si nás všimli, musíme robiť viac, ako len to, za čo nám platia. Dané pravidlo platí síce aj pre mužov, no u žien dvojnásobne. Lebo sme iné. Moja skúsenosť hovorí, pokiaľ sa ozvem, musím vedieť, že som všetko preštudovala, že poviem relevantnú vec. A chýba nám aj trochu nadhľadu. Tým, že sme detailistky a chceme mať všetko pod kontrolou, rovnaký prístup prenášame aj do pracovného života. Potrebujeme od mužských kolegov odkukať trochu ľahkosti.
A mnohé ženy ani nechcú ísť do vysokých funkcií, lebo si chcú udržať lepší work life balance.
Muži majú manažérstvo a vodcovstvo už dané. Prirodzene a výchovou. To, čím oni disponujú, sa my musíme učiť. Napríklad nadhľad. My nespíme, keď máme malý problém, muž sa len usmeje, vraj, čo je to za problém. A toto potrebujeme prekonať a pochopiť, že nemôžeme držať svet za každý strom na tejto planéte, no musíme vidieť, či je to zalesnené, alebo vyschnuté. To je naša úloha ako manažérok. A ešte zručnosť delegovať. Ženy sa boja delegovať, pretože sa boja zlyhania. Keď poviem mužovi, idem ťa navrhnúť za riaditeľa odboru, on sa poteší a ide vyjednávať o výške platu, podľa možností čo najvyššieho. Žena mi povie, ja neviem, či to zvládnem, musím sa doma poradiť, neviem, či si mám na to trúfnuť a zabudne sa o plate rozprávať. Musíme sa naučiť “predať´sa”. Muž príde na pohovor, vypýta si o 20 % vyšší plat, lebo má zmapovaný trh, žena príde na pohovor, nemá zmapovaný plat a pýta si o 20 % nižší, lebo sa bojí, že ak si vypýta viac, neprijmeme ju. My samé si často nemyslíme, že si zaslúžime viac. Našťastie, situácia sa už mení, pretože prichádzajú mladé, odvážne ženy. Mnohé z nich študovali v zahraničí. Zažili iné kultúry, majú viacej tolerancie a poznajú svoju cenu.
Do čoho ste zainvestovali prvýkrát v živote?
Do môjho domu v Limbachu. Postavila som dom.
A deťom sporíte, alebo investujete?
Aj, aj. Teda deťom už veľmi nie, ale vnúčatám. Všetkým piatim rovnako.
Keby ste sa teraz pozreli na vašich 40 rokov kariéry vo financiách a investovaní, čo by ste urobili inak?
Z hľadiska investovania asi nič. Človek niekedy investuje lepšie, niekedy horšie, no málokedy máte len dobré dni, že vám všetko vyjde. Dôležitý je balans. Som človek viac orientovaný na istotu. Už teraz neriskujem, niečo mám síce aj v akciách, no aj v dlhopisoch, aj vo vkladoch. Rozložila som to racionálne, aby som vždy vedela mať niečo naviac a prilepšiť si k dôchodku. A myslím si, že sa netreba nikdy orientovať len na jeden nástroj. Je potrebné rozložiť riziko. Keď jeden prerába, druhý zarába a opačne. Na konci dňa by to malo byť plusové.
My máme slogan Včas sú peniaze. Kedy je podľa vás najlepšie začať so sporením, či investovaním?
Od prvého dňa, keď začnete pracovať.
Elena Kohútiková
Elena Kohútiková (70) pochádza z Vlčkoviec pri Trnave. Je vyštudovanou ekonómkou, ktorá si doktorát z ekonómie urobila pri práci v Ekonomickom ústave SAV. Jej meno je úzko späté s prijatím eura na Slovensku. Aj preto ju volajú Lady Euro. Od roku 1990 pracovala v Štátnej banke Československej, neskôr v Národnej banke Slovenska. Najskôr ako vrchná riaditeľka ekonomického úseku, členka Bankovej rady.
Od roku 2000 zastávala post viceguvernérky. Centrálnu banku navonok zastupovala v Európskej komisii vo Výbore pre ekonomickú a finančnú politiku (EFC), bola členkou Výboru pre medzinárodné vzťahy v Európskej centrálnej banke (IRC), alternátom guvernéra NBS v Generálnej rade Európskej centrálnej banky a Svetovej banke, členkou Výboru OECD pre ekonomickú politiku, ako aj členkou poradného grémia pri Výbore európskych regulátorov cenných papierov. Od roku 2006 pôsobila vo VÚB banke. Najskôr ako členka predstavenstva a vrchná riaditeľka Úseku finančných a kapitálových trhov a od marca 2009 ako zástupkyňa generálneho riaditeľa. Zo svojej funkcie odišla po štyridsiatich rokoch práce. Rozhodla sa venovať sa vnúčatám. Naďalej zostala aktívna v správnych a vedeckých radách univerzít, v Nadácii VUB banky a skúsenosti odovzdáva prostredníctvom prednášok ďalej. Od apríla 2022 je aj predsedníčkou Zboru poradcov premiéra SR.
V januári 2014 jej udelil prezident Slovenskej republiky vysoké štátne vyznamenanie – Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti bankovníctva a hospodárstva Slovenskej republiky.
O rok neskôr získala titul Absolútna Slovenka roka 2015. Zároveň si odniesla aj ocenenie Slovenka roka 2015 v kategórii biznis a manažment.
